Rozhovor do Valaštianskeho hlásnika
V auguste a septembri 2012 bola vo výstavnej miestnosti obecného úradu vo Valaskej usporiadaná výstava historických elektrónkových rádií, pochádzajúcich z mojej zbierky. V súvislosti s tým pripravil p. Mgr. Ivan Karak, predseda kultúrnej komisie so mnou rozhovor do Valaštianskeho hlásnika. Keďže výstava aj rozhovor je ojedinelou udalosťou v mojom živote a hovoria o mojej záľube, zverejňujem rozhovor aj na tejto stánke.
1. Ako strojný inžinier máš samozrejme blízky vzťah k technike. Čo ťa podnietilo začať zbierať staré rádiá? Odkiaľ si ich získaval?
Koncom 70-tych rokov a začiatkom 80-tych rokov, keď som bol malý chlapec, ešte stále boli elektrónkové rádia skoro v každej domácnosti vo veľkej obľube. Dá sa povedať, že boli spoločníkmi ľudí, skoro ako člen rodiny. Všade kde som prišiel, bolo rádio na poprednom mieste. Tak ma zaujalo to chrapotanie, svetlo magického oka, vysvietená stupnica, že som chcel zistiť ako to funguje a pozrieť sa do vnútra. Pri babke som si dovolil do rádia aj trochu pošprtať, potočiť kolieskami a keď prestalo hrať, celé som ho ako 5-ročný dokonale rozobral tak, že ho už nik nedal dokopy. Ak sa u nás doma pokazilo rádio, alebo televízor, pri oprave som nemohol chýbať. Pozorne som sledoval, čo asi tak môže byť poruchou a skoro vždy to bola vyhorená elektrónka. Nazeral som do schém zapojenia a v 7 - 8 rokoch som si z telefónneho slúchadka, cievky, diódy a veeeeľmi dlhej antény zostavil jednoduchý prijímač - kryštálku. Na pôjde som našiel všelijaké staré rádiá a televízory a bavil som sa ich rozoberaním.
Keď umrela suseda, pozostalí vyhodili všetky jej veci pred činžiak, medzi nimi bolo staré rádio. Rodičom ho bolo ľúto, zobrali ho domov. Po vyčistení a úplne jednoduchej oprave to rádio hralo. Potom sa mi podarilo opraviť rádio starej mamy. Vtedy som si spomenul, že doma v pivnici máme ešte jedno pokazené rádio, tak som sa ho pokúsil opraviť. Podarilo sa mi to, dozvedeli sa o tom susedia a odvtedy mi na opravu nosili nielen rádiá ale aj všeličo iné, napr. kukučkové hodiny. Viacerí sa pokazených rádií chceli už len zbaviť a tak mi začali pribúdať. Na opravu týchto rádií mi bolo treba zháňať náhradné diely a vtedy som za rádiami začal chodiť cielene, vypytovať sa známych, či niekto niečo nemá, nenájde na pôjde, v pivnici, v garáži.
2. Viem, že si zručný domáci kutil. Predpokladám, že viaceré vystavené exponáty potrebovali renováciu. V akom stave si ich nachádzal?
Len zriedkavo boli nájdené rádiá zachovalé. Väčšina z nich už niekoľko rokov bola niekde odložená, či vyhodená a to sa prejavilo na ich stave. Polorozpadnuté, napadnuté črvotočom, rozmočené bez elektróniek. Predsa sa však dalo niečo vybrať, z jedného skrinku, z iného elektrónky, niekedy som jedno rádio poskladal z troch. Raz som sa od známych dozvedel, že ich susedovci majú staré rádio. Keď som tam prišiel, vysvitlo, že je už pol roka vyhodené pod schodami a spáva v ňom mačka. Pozrel som do neho, veľa vecí v ňom ani nechýbalo, pomyslel som si, že by z neho ešte mohlo niečo byť. Doma som ho vyčistil, z druhého rozpadnutého rádia vložil elektrónky a rádio je dnes funkčné. Zo päť rádií som vytiahol dokonca zo zberného dvora. Jedno som už ťažko zachraňoval, lebo niekoľko dní do neho pršalo a dyha na skrinke sa rozpadala. Pre mňa je rádio rádiom len keď hrá, preto sa snažím každé sfunkčniť, čo si vyžaduje nemálo úsilia pri zháňaní náhradných súčiastok.
3. Tvoja rozsiahla zbierka je náročná na uskladnenie. Ako tento problém riešiš? Nachádzaš pochopenie, prípadne podporu u svojich najbližších?
Počet mojich rádií sa už blíži k sedemdesiatke. Sú medzi nimi okrem menších rádií aj veľké hudobné skrine a tie je veru dosť veľký problém uskladniť. Menšie rádiá mám na policiach v kuchyni, v obývačke, v izbe, v pivnici, niektoré som uložil pri rodičoch v dome, na čo mama samozrejme frfle: "Na čo to sem nesieš, ja to tu nechcem!" Ale na druhej strane, keď sa dozvie, že niekto ponúka rádio, posiela ma: "Choď si ho zobrať!"
Za túto zbierku a výstavu vďačím mnohým ľuďom, ktorí mi tieto rádiá venovali. Nájdu sa ešte stále staré rádiá, ktoré už ľuďom len viac-menej zavadzajú, preto ak by ste o nejakom zabudnutom elektrónkovom rádiu vedeli, potešíte ma, keď mi dáte o ňom vedieť, bola by škoda, aby skončilo na smetisku.
4. Poznáš technické podrobnosti o svojich rádiách. Mnohé si opravil a udržiavaš ich vo funkčnom stave. Ktoré sú pre teba osobitne zaujímavé, mimoriadne cenené a prečo?
Najväčšiu časť mojej zbierky tvoria rádiá a gramorádiá zn. Tesla vyrobené v rokoch 1948 - 1974. Tie z 50-tych rokoch 20. storočia mohli smelo svojou kvalitou konkurovať zahraničným značkám. Obľúbené mám napr. veľké rádio Largo z rokov 1949-1951, keď sa ešte v ČSR vyrábali takéto luxusnejšie modely. Jeho ladiaca sústava je však veľmi zložitá, nedá sa dostať k všetkým cievkam, takže sa mi nepodarilo spojazdniť všetky vlnové rozsahy. Dizajnovo je pekné aj rádio Opera (1955-56), ale chýba mi jeho druhá verzia v štýle Indián. Pekným kusom je aj gramorádio Tábor II (1956-57) a Maestro (1958-1960). Mali 3 - 4 rýchlostné stupne pre platne a čo sa už dnes nevidí, prepínanie ihly podľa typu platne. Často si naladím aj rádio Echo a rád by som do svojej zbierky získal Echo stereo. Jednu časť zbierky tvoria aj rádiá univerzály ako Talizman, boli to prvé rádiá, nemali transformátor a dokázali hrať na striedavý aj jednosmerný prúd od 110 až po 240 V. Najcennejším kusom je však pre mňa práve to prvé rádio po susede, ktoré sa mi podarilo opraviť. Vyrobené bolo ešte za druhej svetovej vojny firmou Telefunken. Priznám sa, že má pre mňa takú osobnú a symbolickú hodnotu, že som ho neprenášal ani na výstavu.
5. Na zvuk týchto rádií sa nedá zabudnúť, chrapotkanie, pískanie, odchádzajúci hlas. Slovenské stanice sme dlhé roky "chytali" hlavne na stredných vlnách, kde sa už dnes nevysiela, dá sa ešte niečo vyladiť na týchto starých rádiách?
Kedysi veľa staníc vysielalo v pásmach dlhých, stredných a krátkych vĺn a preto sa aj vyrábali rádiá s týmito rozsahmi. Sieť vysielačov nebola taká hustá ako dnes, vysielače, ktoré sa dali naladiť, boli vzdialené aj 1000 km. Vysielanie však bolo závislé aj od poveternostných podmienok, preto príjem nebol tak kvalitný. Praskanie, pískanie a miešanie sa rozhlasových staníc bolo charakteristické pre tieto rádiá. Niektoré vysielače boli zámerne rušené rušičkami, aby sa z politických dôvodov zamedzilo počúvaniu nežiaducích staníc ako boli BBC Londýn, Hlas Ameriky, Slobodná Európa, ktoré práve pre rušenie často menili svoje vysielacie frekvencie, aby ich signál prenikol do soc. bloku. Vývojom a požiadavkou skvalitnenia príjmu sa začali vyrábať rádiá s pásmom VKV. Vysielacie stanice, ktoré vysielali v tomto pásme museli mať vysielače dostatočne blízko, takže v každom väčšom meste sa nachádzal vysielač a dalo sa vysielať už kvalitnejšie a stereo. Tieto vlny nemajú taký dosah ako DV, SV, ale prenášajú oveľa kvalitnejší signál. Rádiá s VKV rozsahom a to s východnou normou začala Tesla vyrábať okolo roku 1958.
Dnes už slovenské rádiá niekoľko rokov nevysielajú na týchto pásmach. Vysiela sa na VKV pre západnú normu, ale predsa sa môže podariť niečo naladiť na KV v českom jazyku. Dokonca rádio Čína internacionál, či Hlas Tibetu.
Veľa rádií bolo vyrobených v kombinácii s gramofónom. V zbierke ich mám okolo 15 ks. Gramofón už prežil aj magnetofónové pásky a snáď sa bude dať počúvať večne.
6. Máš nejaké zámery ako svoju zbierku využiť?
Veľmi by som uvítal, keby sa možno aj v spolupráci s obcou podarilo nájsť priestory pre stálu expozíciu. Doteraz som rozsiahlejšiu stálu výstavu rádií nevidel ani v technických múzeách v Košiciach, Prahe, či Berlíne a pritom ide o pamiatky, ktoré majú technickú a aj historickú hodnotu a patrilo by sa ich zachrániť pre budúcnosť. Aby ľudia videli akým vývojom museli prejsť rádiá, kým sa podarilo zvýšiť kvalitu ich reprodukcie a zmenšiť ich veľkosť. Veľa vedcov experimentovalo v tejto oblasti, lebo videli budúcnosť vo využívaní rádiových vĺn, čo sa potvrdilo, lebo dnes všetky komunikačné prostriedky: satelity, mobily, televízia fungujú na tomto princípe. Keby nebolo geniálneho Teslu, Marconiho, ktorí dali základ praktickému využitiu, mobily a satelity by sme ešte možno ani nemali.
Elektrónkové rádiá by si určite zaslúžili stálu expozíciu otvorenú pre širokú verejnosť, veľmi by som sa tomu tešil, keby sa to podarilo. Moju zbierku rádií môžete taktiež vidieť na web stanke: www.stareradio.webnode.sk.
Kontakt: Milan Lupták, tel.: 0904511825, jams@azet.sk